Výletné plavby “po novom”

Pred pandémiou , teda asi tak rok a pol dozadu, by ma ani vo sne nenapadlo že výletné lode budú mať ročnú odstávku. Lodné spoločnosti začali prevádzkovať plavby tesne začiatkom leta 2021 – teda väčšinou v júni – a postupne spúšťajú viac a viac plavidiel z flotily. Samozrejme to záleží od jednotlivých spoločností, tie európske začali ešte v 2020 a opatrne pridávajú jednotlivé prístavy. Zmenilo sa skoro všetko. Okrem toho že na prevádzku a biznis treba dva faktory – posádku a hostí. Pravidlá sa zmenili pre obe skupiny. Pre hostí niekde platí že môžu dovolenkovať iba tí očkovaní, niektoré firmy berú testovaných, ale vlastne testuje sa všade a vždy. Pred nástupom, pred odchodom.

Pre posádku na amerických výletných lodiach sa toho zmenilo oveľa viac. Obvyklé lekárske prehliadky pred nástupom do služby sa sprísnili ešte viac, Každý námorník bez výnimky musí absolvovať očkovanie vakcínou na Covid19 a aj sezónnou chrípkovou vakcínou. Pred odletom musí byť nielen 100% zdravý ale aj otestovaný PCR testom. Pri príchode na loď je zasa testovaný, eskortovaný do lode a musí stráviť v karanténe a izolácii 7 až 14 dní. Do októbra 2021 to bolo 14 a teraz sa to mení na 7 dní. V posledný deň karantény sa vykoná znova test a iba potom sa môže námorník zaradiť do pracovného procesu.

Po prílete z Viedne cez Chicago do San Diego ma čakala príjemná zmena. Celkom teplý morský vánok. Z letiska ma doviezli priamo do hotela/ všetko zabezpečuje zamestnávateľ – lodná spoločnosť/ kde som dostala inštrukcie zostať na izbe. Hotel bol priamo oproti prístavu. Jedlo bolo pripravené za recepciou, iba zobrať so sebou. Po ceste som stretla niektorých námorníkov z Ázie v maskách i bez, premávali sa po chodbách, niektorí zašli aj na nákupy do blízkeho centra súdiac podľa nákupných tašiek s logom. Ja som po 24 hodinovej ceste bola rada že si dám sprchu a pôjdem si ľahnúť. Pripravenú večeru som zjedla na balkóne s výhľadom na oceán.

Nadránom som sa kvôli časovému posunu zobudila skoro a videla som ako “moja” loď majestátne vplávala do prístavu. Po 7 ráno som dostala inštrukcie zobrať batožinu a iba odkráčať na druhú stranu ulice. Raňajky som už v to ráno nezvládla. Boli zasa pripravené za recepciou, ale dala som prednosť ceste na loď. Po kontrole všetkých dokumentov – pasu, víza, námorníckej knižky, certifikátov spôsobilosti, certifikát o lekárskej prehliadke, očkovanie a testovanie – ma znova zobrali na test. Odobrali vzorku veľmi dôsledným šprtaním v nose a potom som 40 minút čakala vonku na výsledok. Bolo príjemné teplé ráno, bola nám ponúknutá fľaša vody a chipsy a postupne nás volali dopredu. Dostala som papier s mojim osobným preukazom – plastová magnetická karta – a inštrukcie kde budem bývať. Po nalodení sa som so svojou batožinou odkráčala do pridelenej hosťovskej kajuty s oknom. Bola som sklamaná, čakala som balkón tak ako na iných lodiach, ale keďže táto loď je už dlhšie v prevádzke, klienti majú prednosť.

V kajute ma čakali ďalšie inštrukcie na najbližších 7 dní. Mala som tam rýchlovarnú kanvicu / normálne sú na lodiach kvôli bezpečnosti zakázané/ , instantnú kávu, čaj, cukor, smotanu do kávy. Ďalej tam bolo niekoľko sáčkov na odpad /biohazard/, čistiace prostriedky, plastový balený príbor a balíček s prekvapením. Dnu bola čokoláda, zemiakové chipsy a kukuričné lupienky. Potešilo. Do 11 už boli všetci na palube / 97 nových ľudí / a o 12 sa podával obed. Malý stolík z izby som podľa inštrukcií vyložila pred dvere a jedlo mi tam nechávali 3x denne. Keďže nemôžem jesť ryby a mäkkýše, dostávala som prevažne kura. Teda kuracie stehná, krídla, časti. Keďže ja som tak preberavá že mäso s kosťou nezjem, bol to pre mňa masaker. Nosili mi jedlo “Európske”, znamená každý deň žemle ku všetkému. Tie biele ešte boli jedlé ale tie tmavé, škoda reči. Aj keby som sa posťažovala, je veľmi ťažké vyhovieť všetkým. Pracujem v reštauračnom oddelení, tak nebudem predsa svojim ľuďom komplikovať život. Postarať sa o 97 ľudí nie je jednoduché. Všetko chodilo balené osobitne v recyklovateľných krabičkách / však sme v Amerike, že?/ a samozrejme studené. Asi dvakrát som mala jedlo vlažné, to bol pocit.

Na tretí deň mi doniesli čistú posteľnú bielizeň a uteráky – urob si sám. Odvtedy som svoju izbu už vnútri nefotila. Predsa len, tie super chyžné to vedia urobiť nielen rýchlo, ale aj esteticky. Po mojom úžasnom pracovnom výkone som konečne všetko vymenené odovzdala v čiernom vreci pred dvere. Taktiež mi na piaty deň doručili balík pitnej vody / prvý som už mala v izbe pri príchode/ – 24 pol litrových fliaš, takže bolo čo piť. Mala som možnosť za poplatok si objednať aj víno, pivo alebo limonády. Keďže som však bola v izbe sama, nebudem predsa piť sama so sebou. Lepšie bude ísť budúci týždeň s kolegyňou a posedieť si. Aby bolo jasné, život na lodi pokračuje. Aj ten spoločenský. Bar pre posádku je na otvorenej palube a každý večer je tam plno, masky nie sú potrebné. Nosíme ich aj tak celý deň v styku s hosťami. Užívala som si komfort izby a 24 hodinového pripojenia k internetu ktoré nám poskytla firma zdarma. Prvé 3 dni bolo treba absolvovať informatívne – náučné tréningy online. O bezpečnosti, živote na lodi, poskytovaní služieb. Celkom 37 tréningov so záverečným testom a certifikátom. Pretože som už na lodi pracovala, priletela som z Európy a 9 hodinový časový posun urobil svoje, vzdelávala som sa online od 1 v noci do 7 rána. V tomto čase bol internet málo vyťažený, tak to išlo rýchlo. Na piaty deň sme boli na mori a dostali upozornenie že celý deň vzdelávací systém nebude kvôli vyťaženosti siete k dispozícii. Už som mala aj tak všetko hotové, tak som si teň deň čítala knižku a časopisy čo som si doniesla z domu. Čas som trávila písaním článkov ako tento a vymýšľaním nových námetov na moje knihy. Zdokonaľovala som sa v grafickom programe, takže telefonáty a odkazy od rodiny a známych ma niekedy až vyrušovali. Kto by to povedal, že?

Po siedmych dňoch som ráno mala telefonát s inštrukciami od nadriadeného z reštaurácie. Celý deň budem čakať. Najprv na PCR testovanie, potom na výsledok, potom na sťahovanie sa a nakoniec na príchod do práce. Ale – ďalších 7 dní budem chodiť iba do práce a do kajuty, na jedlo máme vyhradenú extra reštauráciu a po týchto 7mich dňoch sa vrátim do sociálneho života. Uf…bolo to ako facka. A už som sa tešila. Predčasne. Takže môžem ísť do práce medzi hostí a kolegov, ale potom mám zaliezť do izby v podpalubí. Nuž, bude to zaujímavé, pomyslela som si. Ešte že mi na celý týždeň nechali ten internet zdarma. Pokračovala som vo voľných chvíľach písaním a vymýšľaním. Sedem dní prešlo rýchlo. Bola som celý čas zahalená rúškom, takže kto ma nepoznal z minulosti mohol si len predstavovať moju tvár. Po 7mich dňoch som si mohla dať masku konečne dole, ale iba v časti pre posádku. Začala som sa znova stretávať so známymi aj neznámymi a mohla som si ísť konečne posedieť s kolegyňou na kus reči po práci. Takto to trvalo asi tak dva mesiace kým…. ale o tom niekedy nabudúce. Základom je, že plavby a cestovanie sa zasa rozbiehajú a je tu nádej že cestovný ruch sa čoskoro dostane tam, kde bol pred pandémiou.